Čokoládový gumený glóbus

22. listopadu 2012 v 17:55 | Cruella De Vil |  Hovorím
I keď teraz možno máte pocit, že ide o článok ohľadom gastronómie... nie, nie je to tak, drahí priatelia.
Akurát hľadím na Indonéziu, pretože vedľa seba mám glóbus, akurát cítim čokoládu v ústach, a počujem
môjho mopslíka, ako chrápe na žltom vankúši.
A keď už takto sedím pri počítači, a som poriadne do písania zažratá, chcem sa vypísať, pretože, aby som pravdu povedala,
na blog som zabudla.
 

Ako natočiť desne drsný videoklip

8. listopadu 2012 v 19:26 | Cruella De Vil
Drahí moji, určite poznáte rap či hip-hop, a určite poznáte aj tie drsné videoklipy, kde hlavnú úlohu
hrajú tlstí černošskí raperi a striptérky. Nuž, ak by ste v budúcnosti chceli takýto videoklip natočiť,
ponúkam vám návod na to, ako takýto drsný klip natočiť, aby vám ľudia hovorili, aký je "cool" a aký
máte "SWAG".
Nuž, nebudem to predlžovať, prečítajte si článok!

Život po "tom"

1. listopadu 2012 v 21:33 | Cruella De Vil |  Hovorím
,,Ja byť človek rozumný," hovorím si v momentoch, keby som sa chcela psychicky zrútiť nad tým,
keď vidím dievčatá ako sa potuľujúce sa po škole s frajermi, pričom im ani prsia do podprsenky nedorástli.
Nuž, nemôžem sa vyhlasovať za niekoho, kto hovorí o tom, pretože je starší, zato som človek, ktorý
to vyhlasuje pre to, že ho to vyslovené desí. Za mojich mladých čias (cítite tú iróniu? Hahahahahaha!)...
Páni, ani nepomýšľam na to, ako sa moje rovesníčky chovajú, keď vidia (ospravedlnte môj výraz) "j*bavého
chalaniskáááá". Vari už inteligencia celkom vymrela?
Nuž, nebudem tu naďalej písať čo všetko neznášam, pretože by to bolo hrubé asi ako kniha "Ako pochopiť
ženu, časť prvá" alebo, zrozumiteľnejšie, všetky časti Harryho Pottera dokopy, pokiaľ by ste to chceli s komentárom.
A vlastne, celkom som zabudla na podstatu tohoto článku, lebo, ako iste viete, moje články nikdy nemajú
logiku, alebo nejaké vnútorné ponaučenie, takže to vyhlásme ako článok O jeseni. Sťažujte sa vyrábateľovi.
 


Cesty domov 1

16. října 2012 v 14:11 | Cruella De Vil |  Hovorím
Sadnem do takmer prázdeho autobusa úplne dozadu a sledujem, ako kvapky dažďa klopkajú na okno a vytvárajú
hmlu.
,,Páni, už som aj zabudla, aké to je, keď prší," povedala som si. ,,Po tých dlhých dňoch bez kvapky dažďa
konečne príde čas, keď si človek môže len tak sadnúť a rozmýšľať. Prší. Ach, to mi pripomína to, keď
som si ako malá hovorievala, že keď prší, niekto plače."

Tá červenovlasá pt 3.

8. října 2012 v 20:35 | Cruella De Vil |  Píšem
Vonku bola šedá hmla a slabo snežilo. Jej červené vlasy boli vločkami bieleho snehu doslova posypané,
ako koláč cukrom. Avšak ona si to ani nevšimla, pretože bola zamyslená do svojich myšlienok.
Stále myslela na ten divný sen, čo sa jej sníval. Pripadalo jej to tak realisticky. Akoby to boli jej spomienky
na minulosť, ale pamätá si na nich len matne.
Akoby toho divného pána, ktorý ju zaviedol k nej domov, poznala už celé roky. Akoby bola na jeho hlboký
hlas zvyknutá už celé roky. Pripadalo jej to divné, no nedesilo ju to, skôr ju to vzrušovalo.
Na zastávku autobusu dorazila zároveň s autobusom.

Život ako vyšitý 1.

4. října 2012 v 20:41 | Cruella De Vil |  Hovorím
Ach áno, zase vás budem otravovať tým, ako si idem vypísať svoje naivné 11 ročné srdce...
Ak dovolíte...

Zo Steanne je Cruella

1. října 2012 v 14:36 | Cruella De Vil |  Hovorím
Milí drahí aj nedrahí, čo toto čítajú pozorne, alebo tí, čo tento článok preletia očami,
chcela by som vám oznámiť, že si mením prezývku.
Zo Steanne na Cruella. Áno, presne, tá Cruella De Vil, čo nosila bielo-čierne vlasy, na červeno nalakované
nechty a kabát, tá Cruella, čo chcela všetkých 101 dalmatíncov. Och, moja obľúbená rozprávka.
A dnes, keď som ráno pozerala rozprávku 101 dalmatíncov, pripomenuli sa mi krásne zlaté časy.
Aspoň táto prezývka mi bude všetko pripomínať. Ja viem, ja viem, vôbec to nie je originálna, pretože
všetci bloggeri si vymýšľajú svoju, no skrátka musíte pochopiť, že v niektorých smeroch sa chová rovnako
ako ja.

27.9

27. září 2012 v 19:00 | Steanne G. |  Hovorím
Jeseň sa začala, priatelia, a má to na mňa fantastický vplyv. Nuž dobre, nie je to na 100%, sem-tam nejaký
idiot, ktorý vie človeka rozčúliť svojími detinskými rečami, sem-tam nejaký blbý predmet, no jeseň
je obdobie najmä o eufórií a radosťi zo života.
Mám pocit, že môj život je ako kniha- každé obdobie je označené kapitolami. A práve teraz je začiatok
novej knihy. Ak by naozaj vyšla, volala by sa Poznačené úsmevom. Pravdaže, je o mne známe, že som večný
optimista a smejkom, no jeseň akoby do mňa vošla skvelá energia. Cez prestávky ešte stále s priateľkami
hrávam karty, niekedy nás príde pozrieť Krpec- malý siedmak aj s dvojčaťom. Ich smiech hádže
do môjho srdca žlté odtiene, pretože je tak upokojujúci, a zároveň zábavný.
Hodiny ako biológia a matematika trávim nad knihou s krížovkami, no výtvarnú si rozhodne nenechám újsť.
Jeseň je hlavne o farbe a eláne, takže na farbách rozhodne nešetrím.
Rozhodne nemám čo napísať... Už som svoje farby jesene a farby svojich slov vyčerpala. Nie, vážne,
keď je človek šťastný, veľmi sa mu nechce písať. Ozaj, čo vravíte na Dr. Housa? Tá animka je úžasná!


Tá červenovlasá pt 2.

9. září 2012 v 12:20 | Steanne G. |  Píšem
Stála pred čiernobielym mestom. Keď podišla bližšie videla na starú a hrdzavú tabuľu. Mesto sa volalo PRAC.
Chvíľku tabuľu skúmala, no potom prišla na to, že H tam chýba.
Neriešila to a bosá kráčala ďalej. Domy vyzerali rovnako- ako tie staré nemecké. Hoci mesto nemalo žiadnu
farbu, videla, že tráva je suchá. Ako bosá kráčala po kamennej ceste a kamene sa jej zarývali do nôh,
všimla si, že pred každým domom je kopa črepov. Chcela poznať prečo.
Nemusela ani dlho čakať, pretože kostolná veža odbila 7 hodín ráno, a na každom dome sa rozletelo
najvyššie postavené okno. O pár sekúnd všetci ľudia vyhodili z okien niekoľko tanierov.
,,Čo do...?" zanadávala keď stupila na ostrú črepinu. Z nohy sa jej začal rynúť tenký pramienok krvi.
Okolo nej prechádzal starý a vysoký pán. Oblečenú mal starú košeľu a džíny. Bol bosý. Mal dlhú bradu a okuliare.
Ruky mal celé pokrivené a žilnaté. Oči mal podliate krvou a chýbala mu polovica zubov.
,,Nešťastnica nešťastná, vari nevidíš, že tuná to je samý črep?" zašomral.
,,Ehm, prepáčte ale, nikdy v živote som tu nebola a určite snívam. Keď sa zobudím, nič mi nebude!" usmiala sa, ale
vzpätí sa chytila za boľavé chodidlo.
Starý pán sa poškrabal na plešine.
,,Nuž, ako myslíš. A odkiaľ že si?" spýtal sa.
,,To presne neviem. Neviem, či mesto PRAC je vôbec na mape!"
Starý pán si napravil okuliare a znova sa poškriabal na plešive.
,,Nie je. Poď so mnou domov, ošetrím ti tú nohu. Už je to dávno, čo som tu videl mladého človeka!"
Postavila sa a pomaly kráčala za starým pánom

Kam dál