Září 2012

27.9

27. září 2012 v 19:00 | Steanne G. |  Hovorím
Jeseň sa začala, priatelia, a má to na mňa fantastický vplyv. Nuž dobre, nie je to na 100%, sem-tam nejaký
idiot, ktorý vie človeka rozčúliť svojími detinskými rečami, sem-tam nejaký blbý predmet, no jeseň
je obdobie najmä o eufórií a radosťi zo života.
Mám pocit, že môj život je ako kniha- každé obdobie je označené kapitolami. A práve teraz je začiatok
novej knihy. Ak by naozaj vyšla, volala by sa Poznačené úsmevom. Pravdaže, je o mne známe, že som večný
optimista a smejkom, no jeseň akoby do mňa vošla skvelá energia. Cez prestávky ešte stále s priateľkami
hrávam karty, niekedy nás príde pozrieť Krpec- malý siedmak aj s dvojčaťom. Ich smiech hádže
do môjho srdca žlté odtiene, pretože je tak upokojujúci, a zároveň zábavný.
Hodiny ako biológia a matematika trávim nad knihou s krížovkami, no výtvarnú si rozhodne nenechám újsť.
Jeseň je hlavne o farbe a eláne, takže na farbách rozhodne nešetrím.
Rozhodne nemám čo napísať... Už som svoje farby jesene a farby svojich slov vyčerpala. Nie, vážne,
keď je človek šťastný, veľmi sa mu nechce písať. Ozaj, čo vravíte na Dr. Housa? Tá animka je úžasná!

Zahrabaný krtko v knihách

19. září 2012 v 16:25 | Steanne G. |  Píšem



Tá červenovlasá pt 2.

9. září 2012 v 12:20 | Steanne G. |  Píšem
Stála pred čiernobielym mestom. Keď podišla bližšie videla na starú a hrdzavú tabuľu. Mesto sa volalo PRAC.
Chvíľku tabuľu skúmala, no potom prišla na to, že H tam chýba.
Neriešila to a bosá kráčala ďalej. Domy vyzerali rovnako- ako tie staré nemecké. Hoci mesto nemalo žiadnu
farbu, videla, že tráva je suchá. Ako bosá kráčala po kamennej ceste a kamene sa jej zarývali do nôh,
všimla si, že pred každým domom je kopa črepov. Chcela poznať prečo.
Nemusela ani dlho čakať, pretože kostolná veža odbila 7 hodín ráno, a na každom dome sa rozletelo
najvyššie postavené okno. O pár sekúnd všetci ľudia vyhodili z okien niekoľko tanierov.
,,Čo do...?" zanadávala keď stupila na ostrú črepinu. Z nohy sa jej začal rynúť tenký pramienok krvi.
Okolo nej prechádzal starý a vysoký pán. Oblečenú mal starú košeľu a džíny. Bol bosý. Mal dlhú bradu a okuliare.
Ruky mal celé pokrivené a žilnaté. Oči mal podliate krvou a chýbala mu polovica zubov.
,,Nešťastnica nešťastná, vari nevidíš, že tuná to je samý črep?" zašomral.
,,Ehm, prepáčte ale, nikdy v živote som tu nebola a určite snívam. Keď sa zobudím, nič mi nebude!" usmiala sa, ale
vzpätí sa chytila za boľavé chodidlo.
Starý pán sa poškrabal na plešine.
,,Nuž, ako myslíš. A odkiaľ že si?" spýtal sa.
,,To presne neviem. Neviem, či mesto PRAC je vôbec na mape!"
Starý pán si napravil okuliare a znova sa poškriabal na plešive.
,,Nie je. Poď so mnou domov, ošetrím ti tú nohu. Už je to dávno, čo som tu videl mladého človeka!"
Postavila sa a pomaly kráčala za starým pánom

How I feel?

5. září 2012 v 16:50 | Steanne G. |  Hovorím