Sadnem do takmer prázdeho autobusa úplne dozadu a sledujem, ako kvapky dažďa klopkajú na okno a vytvárajú
hmlu.
,,Páni, už som aj zabudla, aké to je, keď prší," povedala som si. ,,Po tých dlhých dňoch bez kvapky dažďa
konečne príde čas, keď si človek môže len tak sadnúť a rozmýšľať. Prší. Ach, to mi pripomína to, keď
som si ako malá hovorievala, že keď prší, niekto plače."